Plnohodnotný a šťastný život dobrovoľníka. Príbeh Nunov

Vyštudoval som biomedicínske inžinierstvo v Portugalsku a pred príchodom na Slovensko som pracoval ako výskumník v laboratóriu. Všetko bolo relatívne známe a stabilné, ale... nudil som sa. Možno nuda ani nie je ten správny výraz, skôr – nastúpila všeobecná životná apatia, v skutočnosti som nevidel hodnotu toho, čo robím.

Potom som začal hľadať prácu, stáže a dobrovoľnícke programy v zahraničí. Vtedy som našiel Európsky zbor solidarity. Otvorené bolo jedno voľné miesto vo „V.I.A.C. — Inštitúte pre podporu a rozvoj mládeže“ a rozhodol som sa prihlásiť. Rozhodol som sa zúčastniť stáže v zahraničí, ak ma tam prijmú, namiesto toho, aby som sa vydal za dobrodružstvom ako dobrovoľník.

Ale Božie cesty sú nepredvídateľné.

Sú však najlepšie a nikdy v živote som nebol šťastnejší než práve teraz. Pred odchodom, keďže som o svojej destinácii veľa nevedel, som sa musel na poslednú chvíľu rozhodnúť, či sem prídem na jedenásť mesiacov alebo na šesť. Ani na chvíľu neľutujem, že som súhlasil, že zostanem dlhšie.

Tu na Slovensku mám veľa práce s deťmi — sú také cool, otvorené a ochotné zapojiť sa do všetkých aktivít, ktoré vedieme. Jednou z najzaujímavejších vecí, ktoré sme s tínedžermi toto leto absolvovali, bola niekoľkohodinová túra so zaviazanými očami, aby sme zažili tímového ducha a naučili sa dôverovať tomu, kto vám hovorí, kam máte položiť nohu a kam nie. Nikto sa nesťažoval, všetci si spoločne vyzuli topánky, aby sa brodili cez potok so zaviazanými očami.

Byť súčasťou „V.I.A.C. — Inštitútu pre podporu a rozvoj mládeže“ a vidieť, že aj v kostole sa dá spievať, hrať na gitare a bubnoch, využiť možnosť liezť vo voľnom čase po horách, čo máte takmer na dosah ruky —

zažil som, čo to znamená žiť hodnotný a naplnený život.

Dúfam, že ďalšie mesiace, ktoré tu ešte ostávajú, prinesú ešte veľa radosti, dobrodružstiev a zážitkov!